Sme starší synovia na dvore bohatého Otca „hýčkaní“ Jeho milosťou a dobrotami, ktorí sa stále cítia niečím ukrivdení, akoby nám dával málo a nemiloval nás dostatočne. Sme starší bratia, ktorí dostali viac, ako si zaslúžia, no aj tak máme spočítané všetky zlyhania a viny svojich mladších súrodencov. Sme synovia a dcéry, ktorí vlastnia všetko, čo je Otcovo, a napriek tomu sa od rána do večera pachtíme za tým, čo nepotrebujeme, a večer si s triaškou líhame do postele, akoby nám niekto mohol vziať, čo nám patrí. Sme dedičia kráľovstva, ktoré medzi nás prišlo, a predsa sa hrabkáme v odpadkoch a sýtime sa „pomyjami“.
Zabudli sme, že sme Tvoji. Stratili sme sa v kolobehu našich povinností a v starostiach života, keď sa z výsad stali povinnosti a z radosti služba. Stratili sme sa v túžbach prahnúcich po vyšších cieľoch a lepšom svete. Ach! Otec, chýbaš nám! Tak poď nám, prosím, naproti! Vyjdi a voveď nás do svojho domu!
„Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: „Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa.“ Ale otec mu povedal: „Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje;“ Lukáš 15, 25 - 31
„Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.“ Rímskym 8,17
Nezabudni, si dedič kráľovstva!