"Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazaťrany tým, ktorí sú skrúšeného srdca..."
Myslím, že to, čoho sa najviac bojíme vo vzťahu k iným ľuďom, je odmietnutie. Včera som ho videla vosvojej mysli: V lone matky, ktorá kráča spolu s Jozefom po hrboľatej ceste od domu k domu... Boha, ktorý klope na betlehemské príbytky. A rovnako ako vtedy aj dnes niekde len vykuknú z okna vyrušení zo sladkastej vianočnej pohody, indevykrikujú hanlivé nadávky: "Dajte mi pokoj! Chcem byť sám!" V ďalších sú proste takí zaprataní nákupmi, aktivitami, rodinou a prípravami, že nemajú miesto... Ach, aké je to ponižujúce takto sa "ponúkať"! - Klopať na ľudské srdce a prosíkať otroška tepla! Ale nášmu Bohu neprekáža, že sa znižuje na našu úroveň. Presne taký je Boh! Vybral si byť ako ty, aby ťa mohol stretnúť a ty si stretol jeho. Vybral si hovoriť tvojou rečou. Vybral si telo, v ktorom srdce bolí, vybral si možnosť, že Ho odmietneš, ponížiš a pošliapeš Jeho lásku, len aby mohol prehovoriť k tvojmu srdcu. Zamenil slávu neba za jasle, prišiel blízko, aj keď veľmi dobre vedel, že stále je tá možnosť, že ho zraníš. A stalo sa!
Dnes sa skús venovať niekomu, kto je v tvojom okolí smutný, alebo nereaguje na iných láskavo. Skús sa zastaviť pri susedke, ktorá sa stále sťažuje, alebo kolegovi, ktorý ironizuje. A vdova, ktorá stále spomína na manžela a rozpráva už 50. krát to isté... A čo tvoje dieťa, keď má zlý deň a odháňa všetkých úsečnými poznámkami. Nepotrebuje kázeň, ale prisadnúť si. Väčšinou zranených ľudí obchádzame, pretože sú nepríjemní. Nevieme, čo máme povedať, ako reagovať a sami sa bojíme odmietnutia.
Ježiš prišiel blízko a dotkol sa...