Včera ma môj syn zastavil len tak medzi dverami na polceste do postele a opýtal sa niečo veľmi dôležité, z čoho vznikol hlboký rozhovor. Tak sme stáli na chodbe dobrú trištvrte hodinu a debatovali o vážnych veciach a aj ostatné deti začali pomaly vyliezať v pyžamách zo svojich izieb a zvedavo počúvali. Napriek tomu, že sme predtým strávili poobedie spolu v prírode a rozprávali sa o všetkom možnom i nemožnom a priestoru na dôležité témy bolo až – až, zrazu som vedela, že presne toto je tá chvíľa, ktorú si moje deti budú pamätať navždy a ktorá ich ovplyvní. Zrazu som vedela, že nesmiem premárniť príležitosť. Dôležité zastavenia a odpovede na otázky, ktoré by sme chceli počuť, prichádzajú často iba tak, neočakávane medzi dverami, keď vonkoncom nie sme pripravení.
Na jednom tábore cestou na obed, práve keď som zamykala ubytovňu, sa ma jeden chlapec iba tak mimochodom opýtal: „Pani farárka, a ako môžem ísť do neba?“ Chcelo sa mi povedať: Zlatko, teraz ideme na obed, pozri, všetky skupiny sú zoradené a čakajú, potom sa porozprávame, ale Duch mi našepkal, že toto je tá chvíľa medzi dverami, keď treba reagovať. Večer ten chlapec odovzdal život Ježišovi.
„Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Ján 3,8
„Tu anjel Pánov hovoril Filipovi: Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá. I vstal a šiel. A hľa, muž z Etiópie, eunuch, dvoran etiópskej kráľovnej Kandáky, správca celého jej pokladu, ktorý prišiel do Jeruzalema, aby vzýval Boha, vracal sa (domov); sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. I povedal Duch Filipovi: Pristúp a pripoj sa k vozu!“ Skutky ap. 8, 26 – 30
Maj oči a uši otvorené! Možno ťa dnes Duch pozve do rozhovorov, ktoré premieňajú, ktoré ovplyvňujú – oddeľujú život od smrti. Často sa to deje iba tak... medzi dverami na polceste...