Nosíme v sebe hanbu zlyhaní a nepríjemných skúseností neprijatia. Nosíme v sebe hanbu nepochopenia a neúspechu, ktorú sme nasali z postojov ľudí, ku ktorým vzhliadame. Naučili sme sa, že je lepšie skrývať, kto naozaj sme, aby sme neutŕžili ďalšie zranenia. A tak svoj hriech prikrývame zbožnými frázami a svoje omyly sofistikovaným ospravedlňovaním sa ešte prv, ako by nám niekto niečo vyčítal. Hovoríme ľuďom to, čo by chceli počuť, a nie to, čo im chceme povedať, tvárime sa ako hrdinovia, aj keď sme vo svojom vnútri najmenší z najmenších. Kdesi hlboko v srdci máš vpísané: Keby ste ma skutočne poznali, neprijali by ste ma. Keby ste vedeli, kto naozaj som, nechceli by ste ma! A tak „figovými listami“, ktorými prikrývaš hanbu svojej nahoty, zároveň odháňaš ďalších zahanbených – takých, ako si ty, a nevedomky ich zraňuješ. Nevedomky ich pokoruješ. Prichádzaš o požehnanie zraniteľnosti.
Ale Boh veľmi dobre vie, kto si! Pozná ťa úplne detailne a napriek tomu ťa prijal! Boh ťa chce. Chce ťa za každých okolností. On sám visel na kríži nahý preto, aby ti ukázal, že sa dobrovoľne stáva takým, ako si ty. Urobil to, aby hanba tvojej nahoty bola prikrytá. Stal sa zraniteľným, aby hanbu tvojich zlyhaní zobral na seba. Môžeš sa slobodne nadýchnuť. On vie, kto si! A predsa ťa miluje!
„(Eva) vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol. Vtedy sa obidvom otvorili oči a spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery. Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady.“ 1.Mojžišova 3, 6 - 8
„Hospodine, Ty si ma preskúmal a poznal. Ty vieš, či sadám, či vstávam; i moju myšlienku chápeš zďaleka.“ Žalm 139, 1 - 2