Ešte som ďaleko a Ty ma už vyzeráš pred dverami svojho domu. Čakáš každý boží deň, kedy sa vrátim domov. A ja hľadám tie správne slová, aby som Ti povedala, ako mi je ľúto, že som sa stratila v stereotypnej každodennosti, ktorá na mňa dolieha. Hľadám tie správne frázy, ako ti vysvetlím moju márnotratnosť, ktorou sa snažím uspokojiť svoje srdce hladné po Tebe. Rozmýšľam, ako začať, aby si ma prijal, ako prekonať to trápne neznesiteľné ticho medzi nami, ktoré počujem iba ja. Slová modlitby na mojich perách vyznievajú ako povrchné sľuby, o ktorých obaja vieme, že ich nie som schopná dodržať. A v kútiku duše mám strach z Tvojho odmietnutia.
Ešte som ďaleko a Ty už ku mne bežíš, pretože si sa nemohol dočkať môjho návratu. Bežíš mi v ústrety, aby si prelomil toto trápne mlčanie, aby si prejavil zľutovanie nad márnotratnou dcérou, ktorá sama nemá dosť síl vrátiť sa. Si Otec, ktorý mrhá svojou láskou na moju všetečnosť! Si Otec, ktorý mrhá svojím odpustením, ktoré si nezaslúžim. Si márnotratný Otec, ktorý utráca svoje bohatstvo a veľkosť, aby si ma získal. Utráca svoj život, aby ma zachránil. Vybozkávaj ma ešte raz, nech viem, že som predsa stále Tvoja milovaná. Tuhšie ma objím, nech Ťa cítim, a nepusti ma viac, môj najlepší Otec!
„Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Lukáš 15, 20
Otec ťa vyčkáva! Poď domov!