Dnes u nás krásne svieti slnko, ale včera ešte poletovali drobné snehové vločky. Poznáš ten pocit, keď už čakáš jar a ráno znova nasneží... Keď chceš vyjsť z tábora, konečne sa pohnúť z miesta, no oblak, ktorý ťa vedie, stále stojí. Keď chceš ešte loviť po nezdarenej noci, a slnko sa už neľútostne opiera o hladinu... Áno, vieme, je to veľmi únavné! A ty sa môžeš poddať sklamaniu a nespokojne frflať. Môžeš trúchliť nad stratenými možnosťami, ktoré nikdy neboli. Môžeš vyčkávajúc sedieť pri okne a unavovať ľudí svojou netrpezlivosťou. Môžeš si nárokovať na to, čo ti nikdy nepatrilo, akoby Boh bol povinný robiť, čo si praješ, inak v tvojom koncepte nie je dobrý... Môžeš.
Alebo môžeš jednoducho prijať, že je čas skontrolovať a oprať siete. Je čas zbierať do dlane krásne poletujúce vločky a tešiť sa z ich jedinečnosti, pretože zajtra už nebudú. Ešte sa toľko nachodíš po púšti sveta... No práve teraz je čas táboriť.
Je na tebe, ako sa rozhodneš!
Neunáhli sa. On vie presne, na čo je práve teraz správny čas. Počkaj kým povie: „Spustite siete a lovte!“ Počkaj na Jeho povel! Počkaj, kým sa pohne oblak. A možno už s ďalším novým ránom príde jar. Kvety rozkvitnú, siete budú pripravené a Ty budeš mať dosť síl kráčať ďalej.
„Kedykoľvek sa oblak zdvihol sponad stánku, vydávali sa Izraelci na cestu, na mieste, kde spočinul oblak, tam sa utáborili.“ Numeri 9,17
„Odraz na hlbinu, spustite siete a lovte! Odpovedajúc mu Šimon povedal: Majstre, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili, ale na Tvoje slovo spustím siete. Len čo to urobili, zahrnuli veľké množstvo rýb, takže sa im siete trhali.“ Lukáš 5, 4 - 6