Keď sme dojedli, oslovil ma: "Miluješ ma väčšmi ako títo?" Tie slová sa zarezali do môjho srdca ako ostrá dýka. Inokedy by som pohotovo odpovedal: "Áno, Pane!" Ale teraz som mal v hrdle obrovský balvan. Ťažili ma spomienky na to, ako som sa k Nemu zachoval vtedy, keď som mal vyznať, že je mojím Pánom a ja som Jeho učeníkom. Zaprel som niekoľkokrát. Určite nezabudol. Ale v Jeho hlase nebol ani náznak výčitky alebo opovrhnutia. A predsa, ako ťažko zneli tie slová... Jediné, na čo som sa zmohol, bolo: "Pane, ty vieš, že Ťa milujem. Viem, že to tak nevyzeralo, a je mi to veľmi ľúto, ak by si mi mohol odpustiť a dať ešte jednu šancu." No otázka sa zopakovala a zarezala sa ešte hlbšie a viac to bolelo. Uvedomil som si svoje pochybnosti. Som rýchly, keď mám hovoriť, ale moje slová sú často prázdne. Neviem ich dodržať, pretože v podstate neviem, čo prinesú a aký budú mať dôsledok. Keď rovnaká otázka zaznela po tretíkrát, dostal ma na kolená. "Pane, Ty vieš, ako to v skutočnosti je! Vidíš oveľa hlbšie do môjho vnútra ako ja sám. Ty vieš, že to myslím úprimne, aj keď nemám vždy sily to žiť. Prosím, už nechcem byť v popredí, ale túžim, aby si Ty viedol moje kroky a hovoril mojimi ústami. Len tak budú moje slová mať váhu a nebudú prázdnym vyznaním."
„Aj po tretí raz sa ho spýtal: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz spýtal: Či ma miluješ? A odpovedal Mu: Pane, Ty vieš všetko; Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu Ježiš: Pas moje ovečky!“ Ján 21,17
Povedal si už niekedy Ježišovi, že Ho miluješ? Urob to práve teraz.