Vlečú ma k Nemu, aby ma súdili. Moje hriechy žalujú, že som zlyhala. Strhávajú zo mňa ten kúsok spravodlivosti, o ktorej som si myslela, že ju mám... aby ma obvinili. Áno! Skutočne! Znova som Ti bola neverná! Sebecky sa utiekam do pohodlia samoty, aj keď ma iní potrebujú, pretože myslím len na seba! Kričím na deti, mám málo trpezlivosti opakovať a učiť ich tie isté veci. Zakrývam si oči pred svojimi vinami, no chyby iných vidím ako brvno v mojom oku. Kritizujem ľudí a uctievam modly, ku ktorým sa utiekam, keď sa cítim nanič a hanbím sa ísť k Tebe. Je mi to ľúto, Pane, som vinná! Nemilujem takých, čo sú mi nesympatickí, a ospravedlňujem sa vlastnou zbožnosťou, ktorou Ty pohŕdaš. Je mi to ľúto, že si idem svojimi cestami, za svojimi cieľmi a cítim sa spravodlivejšia, ako som. Je mi to ľúto! Je mi ľúto, že som znova na Teba zabudla.
Keď padnem na zem s posledným kúskom handier, čo ma kryli, On vidí nahotu mojej duše. A pritom si pokojne píše po zemi akoby nič. A potom povie: Choď a viac nehreš!
„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ A znova sa zohol a písal po zemi. Keď to začuli, odchádzali jeden po druhom, počnúc staršími, až tam zostal sám s tou ženou, ktorá bola uprostred. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Odpovedala: „Nikto, Pane!“ Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ Ján 8, 7 - 11
Neodsudzuje ťa! Choď a nehreš viac!