Trpíme duchovnou chorobou, ktorá sa volá malomocenstvo. Napáda náš duchovný „nervový“ systém a vyradzuje ho, takže nie sme schopní cítiť bolesť z toho, ako sa rozpadajú naše životy. Žijeme v bolestnej realite „malomocenstva“, ktoré nám bráni milovať, a pritom paradoxne túžime po dotyku, pred ktorým ale všetci uhýbame...
Vedel si, že som „malomocná“!– Som málo mocná milovať Ťa tak, ako si zaslúžiš. Som málo mocná stáť pevne za každých okolností na Tvojej strane a dôverovať Ti, že máš so mnou dobré úmysly, aj keď sa môj život neodvíja podľa mojich predstáv. Vedel si, že som málo mocná ísť tam, kam ma posielaš, a robiť to, čo mi Tvoj Duch šepká, že je správne... Byť soľou zeme a svetlom sveta. Ty si vedel, že som málo mocná k pokoju v strese, k trpezlivosti v chorobe, k radosti v súžení, k odpusteniu v zranení, k pokore v zlyhaní, k milosrdenstvu vo vzťahoch. Ty si to vedel!
A bol si jediný, kto mal odvahu dotknúť sa ma, aj keď si vedel, čo to bude znamenať pre Teba! Zobral si moje „malomocenstvo“ na seba. Vyniesol si ho na kríž, aby si ma uzdravil. A naplnil ma mocou svojho Ducha.
„Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ Izaiáš 53, 4 - 5
„Tu prišiel k nemu malomocný, klaňal sa mu a hovoril: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A hneď bol čistý od malomocenstva.“ Matúš 8, 24